Mala som povesť silnej ženy. Rázne rozhodnutia. Pevný postoj. Žiadne cúvanie. Bola som na to hrdá a dlho som si myslela, že práve toto je zrelosť. Vedieť ustáť tlak. Nezlomiť sa. Zvládnuť všetko sama. Trvalo mi roky, kým som uvidela, že to nebola sila. Bola to maska. Postavená tak dôkladne, že som cez ňu nevidela ani ja sama. A najviac ma zaskočilo, že som ju nepotrebovala pred druhými. Potrebovala som ju pred sebou. Kým som bola tvrdá, nemusela som cítiť, čo neviem zvládnuť.

Pred pár rokmi som mala na stole rozhodnutie, ktoré som odkladala tri mesiace. Nebolo to preto, že by som nevedela, čo mám urobiť. Vedela som to od prvého dňa. Odkladala som ho preto, že akonáhle by som ho urobila, muselo by sa niečo skončiť. A ja som ešte nebola pripravená pozrieť sa na to, čo príde potom. Keď som sa napokon rozhodla, prišla som neskoro. Nie o rok. O tri mesiace, ale v tej chvíli to bol rozdiel medzi tým, byť pri niečom, a sledovať to zvonku. Odvtedy sa ma t

Včera som mala dve stretnutia. Dve ženy. Dva úplne odlišné príbehy – iný vek, iná pozícia, iný kontext. Predsa, keď som po tom druhom rozhovore vyšla von, myslela som na jedno: koľko toho majú spoločné. Obe mi hovorili verziu tej istej vety. „Mám pocit, že si o mne myslia, že nie som dosť.“ „Možno mi dokonca robia zle za chrbtom.“ Obe to hovorili s takou istotou, akoby to bol fakt, nie domnienka. Možno to fakt bol. Niekedy naozaj niekto niečo povie, niekto si naozaj niečo mys

Sedím na terase, kávu mám už dopitú, a napriek tomu mi ruka aj tak siaha po telefóne. Skontrolovať maily. Pozrieť kalendár. Overiť, či niečo nehorí. Práve v tú chvíľu mi to došlo: väčšina z nás si pauzu neužíva. My si ju odpracúvame. Prečo lídri nevedia zastaviť Za tie roky vo vedení som stretla desiatky manažérov a CEO, ktorí mi hovorili to isté: „Neviem si oddýchnuť, mám pocit, že niečo zanedbávam.“ Nie je to lenivosť ani nedostatok disciplíny. Je to naučený vzorec. Väčšinu