Blog

„Dobre. Nejako to zariadim.“ Tá veta môže zaznieť na porade, doma pri večeri aj v telefonáte s blízkym človekom. Povieme ju, hoci už vieme, že nemáme čas, energiu alebo chuť. Usmejeme sa. Napätie na chvíľu ustúpi. Druhý je spokojný. Nám zostane ďalší záväzok a tichý hnev, ktorý sa neskôr ozve pri úplnej maličkosti. Navonok sme situáciu zvládli. Vnútri cítime, že sme opäť obišli niečo dôležité. Koľko zo seba odložíme bokom, aby sme nikoho nesklamali? Súhlas môže byť veľkorysý.

Niektoré otázky si nekladieme preto, aby sme našli odpoveď. Kladieme si ich preto, aby sme konečne prestali utekať sami pred sebou. Pri čítaní Carla Gustava Junga sa stále vraciam k jednej myšlienke: veľká časť toho, čo riadi náš život, sa odohráva mimo nášho vedomého pohľadu. Nie preto, že by s nami bolo niečo zle, ale preto, že sme sa počas života naučili niektoré časti seba ukazovať a iné skrývať. Niektoré prijímať a iné odmietať. Niektoré túžby nasledovať a iné si ani nep

Pri triedení starých vecí som našla fotografiu. Mám na nej asi šestnásť rokov. Chvíľu som sa na to dievča pozerala. Je štíhle, mladé, v očiach má oheň. Dnes by som povedala: je krásne. Lenže veľmi dobre viem, že ono sa tak vtedy nevidelo. Pamätám si ten vek. Pozorovanie vlastného tela. Porovnávanie. Hľadanie toho, čo nie je dosť dobré. Čo by bolo treba zmeniť, zakryť, zmenšiť alebo vylepšiť. Nie som dosť pekná. Toto na sebe nemám rada. Keby som bola trochu iná… Možno to do is