Keby som sa na seba vtedy vedela pozrieť dnešnými očami

Pri triedení starých vecí som našla fotografiu. Mám na nej asi šestnásť rokov.

Chvíľu som sa na to dievča pozerala. Je štíhle, mladé, v očiach má oheň. Dnes by som povedala: je krásne.

Lenže veľmi dobre viem, že ono sa tak vtedy nevidelo.

Pamätám si ten vek. Pozorovanie vlastného tela. Porovnávanie. Hľadanie toho, čo nie je dosť dobré. Čo by bolo treba zmeniť, zakryť, zmenšiť alebo vylepšiť.

Nie som dosť pekná.

Toto na sebe nemám rada.

Keby som bola trochu iná…

Možno to do istej miery patrí k dospievaniu. V puberte sa začíname intenzívnejšie pozorovať. Vnímame pohľady druhých. Hľadáme svoje miesto medzi ľuďmi a zároveň odpoveď na otázku: Som v poriadku taká, aká som?

Lenže pri pohľade na tú fotografiu mi napadla iná otázka.

Čo všetko na sebe nevidíme, kým to ešte máme?

Dnes mám vrásky. Telo sa zmenilo. Niektoré kilá pribudli.

Paradoxne mám k sebe oveľa láskavejší vzťah než v čase, keď som podľa dnešných kritérií mohla byť so svojím vzhľadom dokonale spokojná.

Nie som v tom sama. Keď som o tom napísala, ozvalo sa veľa žien.

„Aj ja sa pozerám na staré fotografie a nechápem, čo mi na sebe vtedy prekážalo.“

„Myslela som si, že som tučná. Dnes vidím krásne mladé dievča.“

„Je mi trochu smutno, že som sa vtedy nevedela vidieť tak, ako sa na seba pozerám dnes.“

Práve to je na starých fotografiách fascinujúce.

Fotografia sa nezmenila.

Zmenili sa oči, ktorými sa na ňu pozeráme.

Možno problém nikdy nebol v našom tele

Často si myslíme, že nám prekážal nos, brucho, stehná, vlasy, výška alebo pár kilogramov, ale čo ak bol skutočný problém inde?

V optike, cez ktorú sme sa na seba dívali.

V optike kritiky.

Porovnávania.

Očakávaní.

Niekedy aj v prostredí, v ktorom sme vyrastali.

Ak dieťa celé roky počúva:

Mohla si sa viac snažiť.

Prečo nemáš jednotku?

To ešte nie je dosť dobré.

Pozri sa na tú a tú… kritik sa postupne presťahuje dovnútra.

Jedného dňa už nepotrebujeme nikoho, kto nám povie, že nie sme dosť.

Dokážeme si to hovoriť sami.

Niekto mi pod mojím príspevkom napísal, že je ťažké budovať si láskavosť k sebe, keď vám doma celé detstvo projektovali, že to, čo robíte, je stále málo.

Myslím, že práve tu sa dotýkame oveľa hlbšej témy než vzhľadu.

Sebakritika často nezačína pred zrkadlom.

Pred zrkadlom ju iba uvidíme.

Dnes má vnútorný kritik ešte viac potravy

My sme sa v šestnástich porovnávali so spolužiačkou, dievčaťom zo susedstva alebo herečkou v časopise.

Dnešné dievča otvorí telefón a za pár minút uvidí desiatky či stovky dokonale vybraných tvárí a tiel.

Najlepší uhol.

Najlepšie svetlo.

Filter.

Retuš.

Tváre vytvorené umelou inteligenciou.

Životy zostrihané na najkrajšie sekundy.

A potom telefón položí a pozrie sa do zrkadla.

Na skutočného človeka.

Bez filtra.

Bez správneho svetla.

Bez možnosti vybrať si z dvadsiatich záberov ten jediný dokonalý.

Nie je zvláštne, že naše nároky na seba rastú.

Zvláštne je skôr to, ako málo hovoríme o tom, s čím sa vlastne porovnávame.

Staré fotografie však ukrývajú ešte niečo

Nie sú len dokumentom toho, ako sme vyzerali.

Nesú v sebe pamäť.

Jedna žena mi napísala, že pri fotografii zo strednej školy vidí dievča, ktoré vyzerá ako súčasť kolektívu, hoci sa v ňom cítilo úplne mimo.

Na inej fotografii vidí svoju mamu usmievať sa, hoci si pamätá, že doma boli hádky a mama pred chvíľou plakala.

Na ďalšej samu seba po pôrode, keď zostala so synom bez partnera. V jednej fotografii cíti naraz bolesť aj šťastie.

Fotografie totiž zachytia tvár, ale nie vždy príbeh pod ňou.

Predsa nám po rokoch môžu pomôcť niečo uvidieť.

Koľko sme toho zvládli.

Aké sme boli silné, aj keď sme sa silné necítili.

Koľko života v nás bolo aj v čase, keď sme o sebe pochybovali.

A niektoré fotografie nás dokonca dokážu vrátiť ešte ďalej.

K dieťaťu, ktorým sme boli skôr, než sme sa naučili hodnotiť svoj nos, telo, výkon či úspech.

K človeku, ktorý jednoducho bol.

Sebaprijatie neznamená, že sa nám na sebe musí všetko páčiť

Toto je pre mňa dôležité.

Sebaprijatie nie je každé ráno stáť pred zrkadlom a presviedčať sa, že na sebe milujem úplne všetko.

Nie je to rezignácia na rast.

Nie je to ani presvedčenie, že som dokonalá.

Je to niečo oveľa jednoduchšie a zároveň náročnejšie.

Prestať zo seba robiť projekt, ktorý treba neustále opravovať.

Nedávať svoju hodnotu do podmienky:

Budem sa mať rada, keď schudnem.

Keď budem úspešnejšia.

Keď budem pokojnejšia.

Keď ma bude niekto milovať.

Keď konečne prestanem robiť chyby.

Sebaprijatie možno začína vetou:

Aj dnes, taká aká som, si zaslúžim vlastnú láskavosť.

A potom prichádzajú drobné veci.

Spôsob, akým k sebe hovoríme po chybe.

Čo si povieme pri pohľade do zrkadla.

Či sa za svoje zlyhanie psychicky „pochováme pod čiernu zem hanby“, alebo dokážeme povedať: pokazila som to, bolí ma to, ale stále som človek hodný úcty.

Možno práve tu začína súcit so sebou.

O dvadsať rokov

Keď sa dnes pozriem na fotografiu šestnásťročnej seba, chcela by som jej povedať:

Keby si len vedela, aká si krásna.

Keby si vedela, že nemusíš byť dokonalejšia.

Keby si vedela, koľko času stráviš premýšľaním nad vecami, ktoré raz vôbec nebudeš považovať za dôležité.

Potom mi napadla otázka, ktorá ma zastavila.

Čo ak presne to isté robím aj dnes?

Možno sa o dvadsať rokov pozriem na fotografiu dnešnej seba a poviem:

Pozri sa na ňu.

Koľko mala života pred sebou.

Koľko sily mala.

Aké krásne boli tie vrásky okolo očí.

Prečo sa stále niečoho bála?

Prečo si neužívala svoje telo?

Prečo si myslela, že ešte stále nie je dosť?

A tak si dnes skúšam položiť inú otázku.

Čo na sebe uvidím o dvadsať rokov, čo ešte dnes nedokážem oceniť?

Možno svoje telo.

Možno zdravie.

Možno energiu.

Možno odvahu.

Možno ľudí, ktorých mám okolo seba.

Možno obyčajný deň, ktorý dnes považujem za samozrejmosť.

Bola by škoda znovu to pochopiť až spätne.

Možno totiž dozrievanie nie je o tom, že sa jedného dňa staneme ľuďmi bez nedostatkov.

Možno dozrievanie znamená, že sa na seba postupne učíme pozerať pravdivejšie.

Nie očami kritika.

Nie očami sveta, ale vlastnými.

Možno raz zistíme, že sme nikdy nepotrebovali byť dokonalejší.

Potrebovali sme byť k sebe láskavejší.