Blog

„Dobre. Nejako to zariadim.“ Tá veta môže zaznieť na porade, doma pri večeri aj v telefonáte s blízkym človekom. Povieme ju, hoci už vieme, že nemáme čas, energiu alebo chuť. Usmejeme sa. Napätie na chvíľu ustúpi. Druhý je spokojný. Nám zostane ďalší záväzok a tichý hnev, ktorý sa neskôr ozve pri úplnej maličkosti. Navonok sme situáciu zvládli. Vnútri cítime, že sme opäť obišli niečo dôležité. Koľko zo seba odložíme bokom, aby sme nikoho nesklamali? Súhlas môže byť veľkorysý.

Niektoré otázky si nekladieme preto, aby sme našli odpoveď. Kladieme si ich preto, aby sme konečne prestali utekať sami pred sebou. Pri čítaní Carla Gustava Junga sa stále vraciam k jednej myšlienke: veľká časť toho, čo riadi náš život, sa odohráva mimo nášho vedomého pohľadu. Nie preto, že by s nami bolo niečo zle, ale preto, že sme sa počas života naučili niektoré časti seba ukazovať a iné skrývať. Niektoré prijímať a iné odmietať. Niektoré túžby nasledovať a iné si ani nep

Pri triedení starých vecí som našla fotografiu. Mám na nej asi šestnásť rokov. Chvíľu som sa na to dievča pozerala. Je štíhle, mladé, v očiach má oheň. Dnes by som povedala: je krásne. Lenže veľmi dobre viem, že ono sa tak vtedy nevidelo. Pamätám si ten vek. Pozorovanie vlastného tela. Porovnávanie. Hľadanie toho, čo nie je dosť dobré. Čo by bolo treba zmeniť, zakryť, zmenšiť alebo vylepšiť. Nie som dosť pekná. Toto na sebe nemám rada. Keby som bola trochu iná… Možno to do is

Človek má prirodzenú tendenciu veriť, že realitu vníma priamo a objektívne. V bežnom živote aj v profesionálnom prostredí často predpokladáme, že rozumieme situáciám, ľuďom, rozhodnutiam aj vlastným motívom. Naše vnímanie je však vždy ovplyvnené skúsenosťou, emóciami, presvedčeniami, potrebami a hranicami poznania. Práve preto je téma ľudskej slepoty stále aktuálna. Nejde len o neschopnosť vidieť fakty, ale aj o spôsoby, ktorými si realitu nevedome zužujeme, upravujeme alebo

Sedeli sme v zasadačke a bolo jasné, že rozhodnutie, ktoré padlo pred pár mesiacmi, nevyšlo. Čísla to hovorili nahlas. Človek, ktorý ho urobil, viedol firmu s niekoľkými stovkami ľudí a hodinu a pol hovoril o trhu, o konkurencii, o tíme, o načasovaní. Nepovedal ani raz: mýlil som sa. Nemyslím si, že klamal. Myslím si, že to naozaj nedokázal. Zrelosť nespoznáme podľa veku. Ani podľa toho, koľko toho človek vie, čo dosiahol alebo akú pozíciu zastáva. Poznala som veľmi úspešných

Dvadsaťjeden rokov som bola v manželstve, kde som sa postupne stala matkou vlastného muža. Starala som sa o domácnosť. O deti. O jeho pohodlie. Uvarené, upratané, postarané. A jemu to stačilo. Mne nie. Trvalo mi roky, kým som si to dovolila pomenovať. Pretože som mala pocit, že sa sťažujem na niečo, čo funguje. Zvonku to naozaj fungovalo. Chýbala tam len jedna vec. Ja. Ako človek vo vzťahu ľahko zmizne Nikto nezmizne zo dňa na deň. Deje sa to potichu. Raz nepovieš, čo potrebu

Existuje predstava, ktorej sa radi držíme:Nemusím sa meniť. Môžem jednoducho zostať taká, aká som. Znie to pokojne. Dokonca prijímajúco. Lenže život takto nefunguje. V prírode nič nezostáva nemenné. To, o čo sa nestaráme, postupne chátra. Sval, ktorý nepoužívame, slabne. Vzťah, ktorému prestaneme venovať pozornosť, sa začne vzďaľovať. Schopnosť, ktorú nerozvíjame, časom strácame. A podobné je to aj s nami. Neexistuje neutrálne miesto, na ktorom môžeme zostať stáť navždy. Aj k

Mala som štyri roky, keď brat vážne ochorel. Rodičia trávili dni v nemocnici. A ja som bývala sama v byte. Malé dieťa, ktoré sa učí, že svet je teraz plný starostí, a že tá najmenšia starosť musí byť ono samo. V tú noc sa vo mne niečo prepísalo. Zodpovednosť. Strach o druhých. Presvedčenie, že musím všetko zvládnuť sama, aby som nebola na príťaž. „Zvládnem to sama.“ Táto veta ma potom sprevádzala tridsaťpäť rokov. Sila, ktorá dostávala pochvaly Tie vzorce ma sprevádzali desať

Pred pár rokmi som mala na stole rozhodnutie, ktoré som odkladala tri mesiace. Nebolo to preto, že by som nevedela, čo mám urobiť. Vedela som to od prvého dňa. Odkladala som ho preto, že akonáhle by som ho urobila, muselo by sa niečo skončiť. A ja som ešte nebola pripravená pozrieť sa na to, čo príde potom. Keď som sa napokon rozhodla, prišla som neskoro. Nie o rok. O tri mesiace, ale v tej chvíli to bol rozdiel medzi tým, byť pri niečom, a sledovať to zvonku. Odvtedy sa ma t

Včera som mala dve stretnutia. Dve ženy. Dva úplne odlišné príbehy – iný vek, iná pozícia, iný kontext. Predsa, keď som po tom druhom rozhovore vyšla von, myslela som na jedno: koľko toho majú spoločné. Obe mi hovorili verziu tej istej vety. „Mám pocit, že si o mne myslia, že nie som dosť.“ „Možno mi dokonca robia zle za chrbtom.“ Obe to hovorili s takou istotou, akoby to bol fakt, nie domnienka. Možno to fakt bol. Niekedy naozaj niekto niečo povie, niekto si naozaj niečo mys

Sedím na terase, kávu mám už dopitú, a napriek tomu mi ruka aj tak siaha po telefóne. Skontrolovať maily. Pozrieť kalendár. Overiť, či niečo nehorí. Práve v tú chvíľu mi to došlo: väčšina z nás si pauzu neužíva. My si ju odpracúvame. Prečo lídri nevedia zastaviť Za tie roky vo vedení som stretla desiatky manažérov a CEO, ktorí mi hovorili to isté: „Neviem si oddýchnuť, mám pocit, že niečo zanedbávam.“ Nie je to lenivosť ani nedostatok disciplíny. Je to naučený vzorec. Väčšinu

Posledné mesiace sa mi v hlave vracia jedna otázka. Nie je nová, ale cítim, že dnes má inú váhu než kedykoľvek predtým: **kam vlastne smerujeme?** Nie ako firmy. Nie ako trh. Ako ľudia. Rýchlosť, ktorá predbehla zrelosť Keď som pred rokmi sedela vo vedení Profesie, videla som, ako rýchlo sa mení svet práce. Dnes, keď sa rozprávam s lídrami naprieč odvetviami, cítim to isté zrýchlenie – len o niekoľko rádov silnejšie. Umelá inteligencia, tlak na výkon, neustála dostupnosť, hon

Pred pár rokmi som sedela na úrade práce. Bývalá generálna riaditeľka najväčšieho pracovného portálu na Slovensku, bez kalendára, bez tímu, bez titulu. Prvýkrát po dvadsiatichtroch rokoch som si položila otázku, ktorej som sa celý život elegantne vyhýbala: *Kto som, keď mi nikto nehovorí, kto mám byť? Vtedy som pochopila jednu vec, ktorú by som predtým odmietla ako príliš filozofickú na to, aby mala miesto v riadení firmy. Zmysel života sa nedá dostať do exekutívneho summary.

Ako CEO môžete mať stratégiu, víziu, hodnoty aj ambiciózne KPI, ale ak chcete vedieť, akú kultúru vaša firma skutočne má, nepýtajte sa na hodnoty. Pozrite sa na posledný konflikt vo vedení. Tam je pravda. Kultúra nie je HR projekt. Je to vedľajší produkt vašich reakcií. Kultúra vzniká z toho, čo vedenie: toleruje odmeňuje ignoruje ako reaguje na chybu ako reaguje na nesúhlas To, čo urobíte opakovane pod tlakom, sa stáva normou pre celú organizáciu. Ak reagujete podráždene na

Pred pár dňami som čítala text „Deje sa niečo veľké“ (slovenský preklad virálneho článku Matta Schumera, publikovaný Michalom Margušom). Je to jeden z tých textov, ktoré sa nečítajú „pre zaujímavosť“. Skôr ako varovanie — ale aj ako návod. Zároveň mi to pripomenulo jednu vec: o budúcnosti a AI sme sa už nerozprávali „raz“ alebo „niekedy“. Rozprávali sme sa o tom v The Spot, presne tam som si uvedomila, že najväčšie riziko dnes nie je samotná technológia. Najväčšie riziko je,

Dôvera je tichou menou každého úspešného tímu. Bez nej sa spolupráca rozpadá, výkon klesá a konflikty pribúdajú. A práve integrita je jedným z najsilnejších a najspoľahlivejších prediktorov toho, či bude líder úspešný. Integrita – teda schopnosť správať sa eticky, férovo a v prospech celku, nie vlastného ega – nie je len morálnou hodnotou. Je to strategická výhoda. Prečo je integrita taká dôležitá? Líderstvo je vždy kolektívna záležitosť. Žiadny veľký cieľ – či už budovanie i

Keď chodím prednášať medzi mladé ženy svoj príbeh, často si kladiem otázku: Čo by mi zmenilo život, keby to vedelo moje 20-ročné JA? Dnes viem, že by to neboli konkrétne fakty, ani zoznam rád. Boli by to postoje. Vnútorné nastavenie. Múdrosť. ☀️ Hľadaj vnútornú múdrosť, nielen vedomosti Môj učiaci talent miluje nové poznatky. Fakty, čísla, systémy. Vedomosti sú dôležité. Ale múdrosť ide hlbšie. Je to schopnosť pochopiť súvislosti. Vidieť prepojenia medzi rôznymi oblasťami živ

V posledných mesiacoch ku mne prichádzajú ženy s veľmi podobným príbehom. Sú schopné. Zodpovedné. Výkonné. A napriek tomu sedia oproti mne a hovoria: „Ja už si neverím.“ „Mám pocit, že robím všetko zle.“ „Nikdy neviem, čo sa zase zmení.“ Keď sa začneme rozprávať o ich pracovnom prostredí, objaví sa vzorec. Nezmyselné úlohy. Meniace sa pravidlá. Kritika bez jasných očakávaní. Ponižovanie zabalené do „humoru“. Ticho ako trest. Nie je to konflikt. Je to psychologická šikana. Kon

Mnohí z nás si zamieňajú sebalásku so sebectvom. Nie preto, že by sme boli „slabí“, ale preto, že sme si veľmi skoro v živote vytvorili stratégiu prežitia: Ako deti sme boli závislí od prijatia. A tak sme sa naučili čítať atmosféru, uspokojovať očakávania, nevyrušovať, byť „dobrí“. To, čo v detstve chránilo vzťah a bezpečie, sa v dospelosti často mení na vnútorný program: Ak bmyslieť na seba, sklamem druhých. A ak sklamem druhých, stratí A presne tu vzniká paradox: čím viac s

…ale o dôveru. Väčšina firiem si myslí, že ľudia odchádzajú kvôli peniazom, workloadu alebo konkurencii. Realita, ktorú dnes vidím zvnútra firiem, je však iná – a oveľa nepríjemnejšia. Ľudia odchádzajú vtedy, keď prestanú veriť, že ich hlas má váhu. Keď zodpovednosť rastie, ale autonómia mizne. Keď sa z vedenia stane kontrola a z práce strach. Ticho, ktoré stojí firmy najviac V mnohých tímoch dnes nepočuť krik. Počuť ticho. Ticho na poradách. Ticho v mailoch. Ticho po rozhodn