Zmysel sa nehľadá vo veľkých slovách. Skrýva sa v tom, ako žijeme obyčajný utorok

Pred pár rokmi som sedela na úrade práce. Bývalá generálna riaditeľka najväčšieho pracovného portálu na Slovensku, bez kalendára, bez tímu, bez titulu. Prvýkrát po dvadsiatichtroch rokoch som si položila otázku, ktorej som sa celý život elegantne vyhýbala: *Kto som, keď mi nikto nehovorí, kto mám byť?

Vtedy som pochopila jednu vec, ktorú by som predtým odmietla ako príliš filozofickú na to, aby mala miesto v riadení firmy. Zmysel života sa nedá dostať do exekutívneho summary. Nedá sa naplánovať na kvartál. A najmä nedá sa ho dosiahnuť tak, že si ho budeme priamo predsavzať.

Prečo hľadanie zmyslu priamo nefunguje

Viktor Frankl, psychiater, ktorý prežil koncentračný tábor a napriek tomu (alebo práve preto) napísal jedny z najhlbších textov o zmysle života, tvrdil niečo, čo mnou pri prvom čítaní naozaj otriaslo: zmysel nie je niečo, čo si vymyslíme v hlave a potom naň zaženieme svoj život. Je to niečo, čo nachádzame vo svete – v práci, ktorú robíme, vo vzťahu, ktorý žijeme, alebo dokonca v postoji, ktorý zaujmeme voči utrpeniu, ktorému sa nedá vyhnúť.

Inými slovami, čím viac sa človek snaží „sebarealizovať", tým viac mu to uniká medzi prstami. Ale keď sa odovzdá niečomu väčšiemu než je on sám – projektu, tímu, človeku, hodnote – sebarealizácia príde ako vedľajší produkt. Nie ako cieľ.

Ako líderka som roky robila presný opak. Merala som svoju hodnotu výsledkami, rastom firmy, tým, ako ma vnímali ostatní. A fungovalo to – kým to fungovalo. Až kým jedného dňa neprestalo.

Otázka, ktorú by sme si mali klásť inak

Nemali by sme sa pýtať, aký je zmysel nášho života všeobecne. Mali by sme si uvedomiť, že to je práve *nás* sa život neustále pýta a my mu odpovedáme nie slovami, ale tým, ako konáme, ako sa rozhodujeme, ako sa staviame k tomu, čo prichádza.

To zvrátenie ma vtedy na úrade práce postavilo na nohy. Prestala som sa pýtať: „Čo mám teraz so svojím životom robiť?" a začala som sa pýtať: „Čo odo mňa táto konkrétna situácia žiada?" Nie abstraktne. Konkrétne, v ten deň, v tú hodinu.

Pre lídrov je to obzvlášť citlivé miesto

V manažérskych pozíciách si zmysel veľmi ľahko zamieňame s výkonom. S titulom. S tým, ako veľký tím vedieme alebo aké čísla ukazujeme investorom. A práve preto je pád – výpoveď, reorganizácia, strata pozície – taký zdrvujúci. Nepadá len kariéra. Zdá sa, že padá identita.

Ale to, čo som sa naučila, je, že hodnoty a zmysel, ktoré sme si počas rokov budovali, nie sú naviazané na vizitku. Sú zakorenené hlbšie. A keď si to naozaj uvedomíme, nie ako pekná veta na LinkedIne, ale ako prežitá skúsenosť – dokážeme začať odznova. Slobodnejšie, ako predtým.

Frankl počas rokov v koncentračnom tábore prišiel na niečo, čo znie skoro neuveriteľne: aj utrpenie môže mať zmysel, ak k nemu zaujmeme určitý postoj. Nehovorím to preto, aby som utrpenie zľahčovala. Hovorím to preto, lebo ak zmysel dokáže prežiť aj tie najťažšie okolnosti, o čo ľahšie by sme ho mali dokázať nájsť v bežnom pracovnom týždni, v rozhovore s kolegom, v rozhodnutí, ktoré dnes urobíme.

Možno teda nejde o to, nájsť ten jeden veľký zmysel života. Možno ide o to, všímať si, čo od nás žiada práve tento deň – a mať odvahu na to odpovedať.

Kedy ste si vy naposledy položili otázku nie „čo chcem od života", ale „čo odo mňa práve teraz žiada život"?