Prečo je tak ťažké dať seba na prvé miesto?

Mnohí z nás si zamieňajú sebalásku so sebectvom. Nie preto, že by sme boli „slabí“, ale preto, že sme si veľmi skoro v živote vytvorili stratégiu prežitia:

Ako deti sme boli závislí od prijatia.

A tak sme sa naučili čítať atmosféru, uspokojovať očakávania, nevyrušovať, byť „dobrí“.

To, čo v detstve chránilo vzťah a bezpečie, sa v dospelosti často mení na vnútorný program:

Ak bmyslieť na seba, sklamem druhých. A ak sklamem druhých, stratí

A presne tu vzniká paradox:

čím viac sa prispôsobujem, tým viac sa postupne odpojujem od seba.

Onkologickí pacienti to často pomenúvajú ako „zrazu mi došlo…“

V terapii (najmä pri vážnych diagnózach) sa často ukáže jedna vec veľmi ostro:

• roky sme „fungovali“

• roky sme dávali

• roky sme držali rodinu/prácu/okolie

…ale nežili sme podľa seba.

Choroba nie je „trest“.

Niekedy je to však moment, keď telo povie:

Nie je to o vine.

Je to o signáli.

Kde je hranica medzi sebectvom a sebaláskou?

Pomáha jednoduché rozlíšenie:

Sebectvo = beriem druhým, aby som získal ja.

• ignorujem dopad na druhých

• používam ľudí ako prostriedok

• som v „ja proti vám“

Sebaláska = starám sa o seba, aby som mohol byť vo vzťahoch pravdivý a stabilný.

• vnímam dopad, ale nezrádzam seba

• komunikujem potreby, nie obvinenia

• som v „ja aj vy“

Zdravá sebaláska neznamená, že druhí sú menej dôležití.

Znamená, že ja nie som posledná položka.

Prečo sa hraníc bojíme?

Za hranicami často nie je „drzosť“. Je tam strach:

• že stratím lásku

• že budem odmietnutý

• že sa na mňa nahnevajú

• že budem „zlá dcéra/partnerka/mama/kolegyňa“

• že budem sám/sama

A veľa ľudí má v sebe starý vzorec:

Hodnotu mám vtedy, keď som potrebný

Preto je pre niekoho „nie“ tak ťažké.

Nie je to len slovo. Je to riziko: „čo ak ma potom nebudú chcieť?“

Čo sú zdravé hranice (prakticky)?

Hranica nie je múr. Je to návod, ako so mnou byť vo vzťahu.

Zdravé hranice sú:

1. jasné (viem, čo mi vadí a čo potrebujem)

2. komunikované (nečítame si myšlienky)

3. konzistentné (nie raz áno, raz nie podľa viny)

4. s následkom (ak sa opakuje prekračovanie, mením správanie aj ja)

Bez následku je hranica len prosba.

A prosba sa dá ignorovať.

Prečo bez hraníc vzniká manipulácia (a aj hnev)

Keď hranice nemám, často sa deje toto:

• navonok súhlasím

• vnútri sa hromadí odpor

• potom vybuchnem alebo sa stiahnem

• a vzniká vina: „zasa som to nezvládla“

Bez hraníc sme ľahko ovládateľní, ale aj my sami môžeme byť nevedome „nepriami“:

• tichá manipulácia cez urážanie sa

• pasívna agresivita

• očakávanie, že druhí sa „dohádajú“, čo potrebujeme

Hranice nie sú proti vzťahom.

Hranice sú pre vzťahy.

4 otázky, ktoré idú viac do hĺbky (a stoja za papier)

Keď cítim, že idem proti sebe:

1) Kde presne sa zrádzam?

Nie všeobecne „som vyčerpaná“, ale konkrétne: kedy, pri kom, v čom.

2) Čoho sa bojím, keby som to povedala?

Odmietnutie? Konflikt? Strata obrazu „dobrého človeka“?

3) Čo z toho mám, že sa prispôsobím?

Pozor: prínos býva reálny.

Napr. pokoj, kontrola, pocit bezpečia, vyhnutie sa hádke.

4) Aká je moja cena?

Únava, telo, úzkosť, hnev, prázdno, vyhorenie.

Táto posledná otázka často urobí zmenu.

Lebo ukáže, že „fungovanie“ môže byť veľmi drahé.

Najdôležitejší posun: z „moc vs. nemoc“

Áno — zodpovednosť je na nás.

Ale nie v zmysle „mala by som“.

Skôr v zmysle:

výber, čo budem ďalej tolerovať a ako sa k sebe postavím.

A tu je zásadná veta, ktorú si veľa ľudí dovolí povedať až neskoro:

„Mám právo byť dôležitá aj bez toho, aby som si to zaslúžila výkonom.“