Niekedy človek splní takmer všetko, čo sa od neho očakávalo, a predsa má pocit, že sa zo svojho života vytratil.

Má za sebou ďalší zvládnutý deň. Odpovedal na správy, vyriešil problémy, bol k dispozícii. Keď sa ho niekto opýtal, ako sa má, povedal automaticky: „Dobre.“ Až večer si uvedomí, že sa nad tou odpoveďou už dávno nezamyslel.

Aj takto sa môže začať prebudenie. Tichým zistením, že vieme veľmi dobre fungovať, no čoraz menej vieme, ako sa vlastne máme.

Niekedy nás zastaví strata. Inokedy rozhovor, ktorý v nás zostane ešte dlho po tom, čo sa skončil, alebo si všimneme, že opäť hovoríme áno, hoci všetko v nás túži povedať nie. Zrazu začujeme vlastný nesúhlas. Začneme ho brať vážne.

Roky som pôsobila vo svete, v ktorom sa výsledky merajú a úspech má konkrétnu podobu. Aj preto ma dnes zaujíma, čo sa deje s človekom, keď na chvíľu odloží funkciu a všetko, čím sa vie predstaviť. Kto zostane, keď nemusíme nikoho presviedčať o svojej hodnote?

Môžeme byť hrdí na to, čo sme vytvorili. Zároveň sa môžeme poctivo pozrieť na cenu, ktorú za svoj spôsob života platíme. Koľkokrát sme potlačili vlastný názor, aby sme zostali prijatí? Koľko odpočinku sme si odopreli, pretože sme mali pocit, že si ho ešte musíme zaslúžiť?

Za dôležitý začiatok považujem chvíľu, keď si dovolíme priznať: „Takto mi už nie je dobre.“ Nemusíme hneď vedieť, ako má vyzerať celý ďalší život. Aj toto priznanie má svoju váhu.

Potom sa často pustíme do hľadania. Čítame, chodíme na rozhovory a kurzy, objavujeme ticho. Niekto nám pomenuje skúsenosť, pre ktorú sme dovtedy nemali slová. Cítime úľavu. Konečne niečo dáva zmysel a my máme chuť zmeniť všetko naraz.

V tomto nadšení je však aj nenápadná pasca. Z osobného rozvoja si môžeme vytvoriť ďalšie miesto, kde musíme podávať výkon. Kedysi sme potrebovali byť úspešní. Teraz potrebujeme byť pokojní, vedomí a stále nad vecou. Sledujeme sa, hodnotíme a vyčítame si každý návrat k starému správaniu. Aj zo sebalásky sa dá urobiť povinnosť, v ktorej opäť zlyhávame.

Vtedy mi pripadá dôležité zastaviť sa pri jednoduchej otázke: Dovoľuje mi to, čo robím, byť k sebe úprimnejšia?

Pretože sa môžem naučiť hovoriť o prijatí a pritom sa hanbiť za vlastný hnev. Môžem rozprávať o hraniciach a stále čakať na dovolenie vysloviť ich. Môžem rozumieť svojim zraneniam a predsa nimi ospravedlňovať spôsob, akým zraňujem druhých.

Medzi tým, čo vieme vysvetliť, a tým, čo dokážeme žiť, býva kus cesty.

Na tejto ceste môže prísť aj sklamanie. Človek, ktorému sme verili, sa ukáže ako omylný. Myšlienka, ktorá nás niesla, zrazu nestačí na to, čo prežívame. Zistíme, že ani po všetkých knihách nevieme pokojne zvládnuť jeden rozhovor s blízkym človekom. Je lákavé vyhlásiť celé svoje hľadanie za zbytočné.

Možno práve vtedy potrebujeme skúsiť niečo veľmi konkrétne. Vrátiť sa k rozhovoru, z ktorého sme odišli. Priznať svoj podiel. Povedať: „Keď som na teba zvýšila hlas, ublížila som ti. Mrzí ma to.“ A nechať druhého dopovedať, čo to s ním urobilo, aj keď sa nám to ťažko počúva.

Také chvíle nás môžu naučiť veľa o sebe. Najmä keď sa prestaneme zaoberať tým, ako pri nich vyzeráme.

Chcem však nechať miesto aj bolesti, ktorú zatiaľ nevieme pomenovať ani pochopiť. Človeku, ktorý smúti alebo sa cíti stratený, môže byť veľmi ťažko pri vete, že sa to všetko deje pre jeho rast. Má právo povedať, že ho to jednoducho bolí. Má právo potrebovať blízkosť a pomoc bez toho, aby zo svojho trápenia hneď vytvoril životnú lekciu.

Prebudenie si preto nepredstavujem ako povinný sled skúšok, ktorými musíme prejsť. Každý príbeh má vlastné tempo. Aj pokojné uvedomenie a malá zmena v bežnom dni môžu mať hlboký význam.

Postupne sa môže meniť to, čo od seba očakávame. Dovolíme si nevedieť. V rozhovore chvíľu počkáme, kým začneme radiť. Všimneme si, že človek pred nami potrebuje priestor, a vydržíme mu ho nechať.

Zmena sa ukáže aj v našom kalendári. Zrušíme záväzok, ktorý sme prijali zo strachu odmietnuť, a prevezmeme zodpovednosť za komplikácie, ktoré tým spôsobíme. Dohodneme si čas na rozhovor, ktorý odkladáme. Keď potrebujeme oddych, prestaneme si k nemu vymýšľať ospravedlnenie.

Práve tu sa pre mňa prebudenie stretáva s ľudskou zrelosťou. V schopnosti všimnúť si vlastný strach a rozhodnúť sa, čo s ním urobím. V ochote počuť aj niečo, čo narúša môj pekný obraz o sebe. V zodpovednosti za to, ako sa pri mne žije druhým.

Stále sa môžeme nahnevať. Stále sa môžeme vrátiť k správaniu, o ktorom sme si mysleli, že ho už máme za sebou. Rozdiel môže byť v tom, že si ho všimneme skôr a ochotnejšie napravíme, čo sa napraviť dá. Postupne ubúda času, ktorý venujeme obhajovaniu samých seba.

A možno sa zmení aj spôsob, akým pomáhame. Keď vieme, aké je ťažké hľadať vlastnú cestu, môžeme byť opatrnejší v rozdávaní hotových odpovedí. Podelíme sa o svoju skúsenosť a necháme druhému slobodu zistiť, čo z nej má význam pre jeho život. Dokážeme zostať blízko aj vtedy, keď sa rozhodne inak ako my.

Prebudenie potom dostáva celkom obyčajnú podobu. Je v ospravedlnení, za ktorým nasleduje zmena správania. V hranici, ktorú dokážeme vysloviť bez ponižovania druhého. V schopnosti prežiť pekný okamih bez potreby urobiť z neho dôkaz, že žijeme dobre.

Čoraz viac ma zaujíma takáto podoba dozrievania. Človek si môže vydýchnuť, pretože už nemusí pred sebou obhajovať každé svoje rozhodnutie. Dokáže si povedať pravdu a zostať pritom na svojej strane.

Možno sa prebudenie začína vetou: „Takto mi už nie je dobre.“ a postupne dozrieva do odvahy povedať: „Toto je môj život. Chcem sa na ňom podieľať vedome.“

Aj dnes. Uprostred vecí, ktoré ešte nemám vyriešené.