Keď sa niekto pozerá – a keď nie. Čo mi ukázali štyri mesiace s knihou Kto som, keď sa nikto nepozerá

Už sú to viac než štyri mesiace od chvíle, keď kniha Kto som, keď sa nikto nepozerá vyšla do sveta.

A niečo sa odvtedy deje. Každý jeden deň.

Neutíchajú správy. Neutíchajú reakcie. Neutíchajú príbehy ľudí, ktorí mi píšu, že v tej knihe našli seba.

Nie preto, že by mali rovnaký život.

Ale preto, že mali detstvo.

Rodičov.

Vzťahy.

Zranenia, ktoré sa často dedia potichu – z generácie na generáciu.

„Čítala som to a mala som pocit, že niekto konečne pomenoval to, čo som celý život cítila.“

Toto je veta, ktorá sa v rôznych obmenách opakuje znova a znova.

Ľudia sa stotožňujú s príbehom, pretože pochopili jednu zásadnú vec:

Naši rodičia často nekonali zo zloby. Konali zo svojich vlastných zranení.

A to nemení bolesť, ktorú sme ako deti cítili.

Ale mení spôsob, akým sa na ňu pozeráme.

Každý z nás bol raz dieťaťom

Dieťaťom, ktoré sa snažilo zapadnúť.

Byť dosť dobré.

Byť milované.

Byť videné.

A mnohí z nás sa naučili prežiť tým, že si nasadili masku.

Masku silného. Masku poslušného. Masku „všetko je v poriadku“.

Kniha Kto som, keď sa nikto nepozerá sa nepozerá na to, kým sme sa naučili byť.

Pozerá sa na to, kým sme boli predtým, než sme sa museli prispôsobiť.

Prečo je spätná väzba taká silná?

Pretože ľudia nepíšu hodnotenia.

Píšu spovede.

Píšu o tom, že plakali.

Že sa hnevali.

Že sa im uľavilo.

Že sa prvýkrát prestali obviňovať za veci, ktoré nikdy neboli ich vina.

A čo je pre mňa najsilnejšie – mnohí píšu, že knihu čítali viackrát.

Nie preto, že by zabudli dej.

Ale preto, že s každým čítaním objavili novú vrstvu seba.

Táto kniha nie je o obviňovaní. Je o pochopení.

Nie je o tom, ukázať prstom na rodičov.

Je o tom, prestať ukazovať prstom na seba.

Je o odvahe pozrieť sa pravde do očí.

O priznaní, že nás formovalo viac, než si chceme pripustiť.

A že uzdravenie nezačína zabudnutím – ale pochopením.

Keď sa nikto nepozerá, začíname byť úprimní

A práve vtedy sa dejú tie najväčšie zmeny.

Ďakujem každému, kto mi napísal.

Kto sa otvoril.

Kto sa v príbehu našiel.

Táto kniha už dávno nie je len moja.

Žije v príbehoch ľudí, ktorí sa rozhodli pozrieť sa na seba s láskavosťou.

A ak si sa v týchto riadkoch aspoň trochu našiel/la…

potom vieš, že na svoje otázky nie si sám/sama.